Zuzana Smatanová: Hudbu píšu ze života, Búdkovo ze srdce.

Asi to prišlo víťazstvom v súťaži Coca Cola Popstar v roku 2003 a samozrejme som dostala zmluvu s vydavateľstvom na prvý album. Keď som ju nahrala, tak až druhý singel zabral a stal sa z neho taký hit „Tam, kde sa neumiera“. Tu nastal dopyt po koncertoch, takže v tej chvíli sa rozbehli ponuky. Vtedy začal byť reálny záujem o koncerty a vystúpenia.

Vnútorná potreba, pretože keď som mala asi 12 rokov, tak som si začala písať vlastné pesničky. To som ešte nevedela na nič hrať, ani na klavíri, ani na gitare. Len som si textovala, mala som melódiu. Keď ma otec začal učiť na gitaru, tak som povedala, že mám strašný pretlak nápadov a vtedy začali prvé pesničky. A tak to je doteraz. To je to, čo ma najviac na tom všetkom okolo mna baví. Keby som mala urobiť zoznam, čo ma v hudobnom svete najviac baví, tak by som začala skladaním pesničiek, potom nahrávanie v štúdiu a potom až živé spievanie. Pre mňa je proces okolo skladania to najzaujímavejšie.

Dúfam, že dosť. Určite sa to odrazilo na tvorbe a prejave. Mala som 18 rokov, keď som vhupla do biznisu. Takže vtedy je človek ešte neostrieľaný, nevedela som, čo život je. A téma na textovanie a písanie pesničiek. Ono sa to samozrejme vyvíja. Dospela som ako osobnosť aj mentálne. A už naozaj ma baví sa hrabať vo svojej duši a veciach, ktoré už mnou prešli. To je to najzaujímavejšie. Veľa ľudí mi vie poslať texty, vypočuj si a ak sa ti bude páčiť, tak si ju zober. Ale čo je viac autentické, čo napíšem ja, pretože som to zažila. Takže mi nikto nikdy nenapísal pesničku a ani som o to nikdy nežiadala. Ak by som skutočne zistila, že som v období života, keď už fakt neprichádza nápad, tak by som to brala ako znamenie stačilo. Nikomu by som nevolala niečo mi napíš. Potom by to bolo diametrálne iné. Takže keď mi za dlhé obdobie neprídu žiadne nápady, tak je to pre mňa signál, že mám skončiť.

Zrodila sa hlavne tak, že mi zavolal Eda, že sme sa nejako nakontaktovali a popísal mi celý príbeh, že to je vlastne pieseň pre pokračovanie Gumpa, úspešného filmu. Mne sa to zapáčilo. Dokonca sme sa dohodli, že si urobím svoju melódiu refrénu aj text sloh. Eda si urobil rap a ja som si urobila melodickú časť. To celé je pre mňa zážitok. Má to niekoľko momentov, čo sa tam dialo či už samotné nahrávanie, pretože my sme to nahrali spolu v štúdiu. Potom, keď sme nahrávali videoklip, to bol úplne super moment, pretože som si tam zobrala svojho vlastného psa a prvýkrát mi dal pusu. Dovtedy sa mi to nepodarilo. Takže je to veľmi pekné príbeh Gumpa a film. Aj som sa stretla s Gumpíkom, takže mám na to krásne spomienky.

Áno psy, pretože som obrovský milovník psov. Čo si pamätám, že som na svete, tak sme vždy mali doma psa. Nepamätám si moment, že by sme psa nemali. Je jasné, že mi to je osobné a musím povedať, že jedna vec, čo ma naučil môj pes bol prítomný okamih, pretože som na dva roky vyhorela a dostávala sa z depresie. Pretože pes nerieši, čo bolo, nerieši, čo bude, ale pes rieši to, čo je v aktuálnom momente. Strašne som sa to od neho učila, ako žiť život.

O tom sme sa zatiaľ s Edou nerozprávali. To necháme otvorené.

Bol to asi spontánny nápad. Kreslím od 3 rokov, kedy si rodičia všimli, že kreslím inak ako moji rovesníci. Išlo mi to aj lepšie ako staršiemu bratovi. Môj otec bol maliar a všimli si, že sa tie gény u mňa rozvinuli. Prešla som si tým, že som robila nástenkárku v triede, kreslila som do školských časopisov, kreslila som portréty, tetovanie, všetko možné. Stále som nevedela, čo je to moje najobľúbenejšie v živote, čo najradšej kreslím. Keď sa ma niekto pýtal, čo najradšej kreslím, tak som nevedela. Dnes už presne viem – je to detská ilustrácia. Najviac ma k tomu priviedla spolupráca s Petrom Nagym, pretože bola pandémia covid a nemohli sme hrať a ja som si hovorila, že celý život kreslím a mohla by som sa k tomu vrátiť a začala som dávať svoje ilustrácie na Instagram. Peter Nagy mi ponúkol, či nenailustrujem jeho známe detské pesničky. Malo to úspech a tak som mu ilustrovala dve knihy. Vtedy prišiel nápad na Búdkovo a vlastnú dráhu. Dokonca som vyštudovaná učiteľka v materskej škole, takže deti poznám aj z inej stránky. Celé to vyústilo prirodzene, bol to prirodzený krok. Teraz ide Búdkovo do Čiech, to sa veľmi teším. Naspievala som pesničku aj v češtine, knižku preložil básnik Radek Malý. Čoskoro kniha vyjde, tak uvidíme, aký bude mať V Budkově ohlas u českých detí. Na Slovensku má krásne ohlasy, už je 20.000 kníh predaných.

Dosť, pretože keď skladám pesničku, tak sa samozrejme hrabem v emóciách a do hĺbky zažitých veciach a hľadám úplne iné slová ako hľadám, keď píšem pre deti. Zas som sa vekom aj skúsenosťami naučila, že nemá zmysel na niečo tlačiť. Takže keď mi niečo napadne, tak si to hneď nahrám a nechám to tak, nech si to zažije svoj čas a zase sa k tomu vrátim. Takže vždy sa tak staviam k tvorbe prirodzene a netlačím na to. Toto má spoločného menovateľa, ale téma a hĺbka celého sa líšia.

Aby sme nikdy neprestali byť deťmi. Človek sa musí v živote hrať, aby nebol zaťažený životom, aby sa snažil pozerať na veci hravo a odľahčene. Pretože deti nepoznajú vyslovene trápenie, majú taký hravý tranz a milión možností. Mne ilustrácia tú hru priniesla. Nikdy nechcem prísť o kreatívny pohľad na život.

Určite. Už aj píšem druhú knihu pokračovania Búdkova, aj keď už nebudem vo vtáčích búdkach, ale budem na zemi pri cicavcoch. Áno, rozvíjam ten príbeh ďalej.

Ilustrovala som knihu Bambuľkine dobrodružstvá, ktorá práve vyšla a píšem nové pesničky. Určite niekde na horizonte vidím album, ale k tomu spejem postupne.

Zdravie, pretože to je základ a cieľ asi nech ma múza kope, to by ma tešilo, aby chodila často a aby by som to využila, pretože niekedy príde a ja nemám čas. Takže mať príjemný čas na prácu aj na dovolenku. Začína aj koncertná sezóna tak nech je úspešná a nech mi prináša nápady, kreativitu.